Danubiana
„Príbeh Danubiany sa pre mňa začal písať už počas univerzitného štúdia, keď
som ako študent architektúry, neskôr mladý absolvent v ateliéri Petra
Žalmana spolupracoval na návrhoch pôvodnej Danubiany. Po ôsmich rokoch
praxe v zahraničí ma riaditeľ Vincent Polakovič oslovil s ponukou
podieľať sa na hľadaní spôsobu budúceho rozšírenia galérie o priestory
trvalej expozície.
Ponuku sme s kolegom Dodom Jakušom prijali s veľkým rešpektom.
Požiadavka zväčšiť podlažnú plochu múzea takmer na trojnásobok si
v obmedzenom priestore polostrova, navyše v kontexte obľúbenej
galérie
v kultivovanom umeleckom prostredí vyžadovala maximálnu mieru citlivosti
k pôvodnej architektúre i krásnemu prostrediu dunajskej krajiny, do
ktorého bola zasadená. Pri komponovaní nových pavilónov sme rešpektovali
dominanciu archy galérie, pričom našim zámerom bolo vytvoriť pôvodnej arche
akési podhubie
a dosiahnuť jednotu starého a nového v symbiotickom vzťahu s
novou energiou a pridanou hodnotou. Symbolom novej časti sa stala jemne sa
vlniaca krivka novej strechy, pod ktorou voľne usporiadané výstavné
pavilóny evokujú premenlivú krajinu riečneho dna; introspektívne intímne sály sa
striedajú s otvorenými flexibilnými priestormi, presklené pásy medzi
uzatvorenými priestormi otvárajú priehľady na vodnú hladinu alebo sochársky
park. S ohľadom na minimálny záber zelených plôch a maximálny kontakt
s vodou sme stavali v brehovej zóne, nad brehmi, ba dokonca nad
vodou. Krajina pochôdznej plochej strechy, ktorá je rozšírením
sochárskeho parku je založená na harmonickej kompozícii jednoduchých
geometrických objemov schodiskovej veže a vysokých výstavných sál v kontraste s
krivkou strechy. Jednoduchá paleta materiálov
a bezprostredný kontakt s
majestátnou okolitou krajinou umocňujú zážitok z architektúry prepojenej
s
prírodou.“ (Ján Kukuľa)
